Komentáre Rozhovory

Na internete po internetsky

"Žena inej národnosti a  v ďalšej menšinovej skupine. Predstavte si, že by mala navyše inú sexuálnu orientáciu" (Foto: pixabay.com)
"Žena inej národnosti a v ďalšej menšinovej skupine. Predstavte si, že by mala navyše inú sexuálnu orientáciu" (Foto: pixabay.com)

Uplynulý rok bol plný dôležitých udalostí akoby ešte viac než zvyčajne. Prezidentské voľby v Amerike, Brexit, utečenci. To, čo sa pomenovalo slovným spojením „migračná kríza“, sa však výrazne dotklo aj Slovenska. Oveľa viac a častejšie sa aj v našej zemepisnej šírke začali skloňovať slová ako multikulturalizmus či xenofóbia.

Nemusíme však chodiť do Sýrie (a ani Sýrčania sem), aby sme si uvedomili, aký závažný problém má istá časť Slovákov pri akceptovaní iných etník a kultúr. Je to komplexná téma a mne s ňou pomohli viacerí ľudia. Tí na svojej koži denne zažívajú, aké to je byť cudzincom na Slovensku.

Erika Balážová je po maďarsky hovoriaca Rómka študujúca na Slovensku. Žena inej národnosti a v ďalšej menšinovej skupine. Predstavte si, že by mala navyše inú sexuálnu orientáciu. Ktovie, či by bez strachu mohla opustiť svoj domov. Úspešne však absolvovala základnú a strednú školu s vyučovacím jazykom maďarským, teraz študuje v treťom ročníku na (slovenskej) Prešovskej univerzite maďarský a anglický jazyk s literatúrou.

(Foto: pixabay.com)
(Foto: pixabay.com)

Predtým som nikdy nemala problém iba preto, že som Maďarka, ale teraz už áno. Väčšina Slovákov nemá rada Maďarov a kvôli tomu bolo veľmi ťažké nájsť si nových kamarátov.

Problém však nie je v univerzitnom prostredí. Erika sa dostala do tretieho ročníka a čoskoro ju čakajú bakalárske štátnice. Ide skôr o momenty z bežného života, ktoré ju vyvádzajú z rovnováhy. V čom však vidí Erika najväčší problém, je spoločná história: „Táto zem kedysi patrila Maďarom, na čo sú hrdí. Teraz patrí Slovákom a od toho Slováci, pochopiteľne, neupustia,“ hovorí pri našom spoločnom rozhovore. „Slováci akoby nechceli pripustiť, že v jednej krajine môže žiť aj niekoľko národností spoločne.“ A nejde len o to. Akoby sme mali urgentnú potrebu lipnúť na minulosti spred storočia a takmer sa až bránili progresu v zmýšľaní.

Zdá sa ale, že ak sa pozrieme na iné národnosti, necítime tu až toľko napätia. Svoj názor nám prezradil aj Jonathan Gresty, M.A., PhD., ktorého poznajú najmä študenti angličtiny. Jonathan žije na Slovensku už takmer 25 rokov a za ten čas sa vraj – až na pár výnimiek – nikdy necítil nevítaný: „Myslím si, že Slováci dokážu byť veľmi pohostinní voči iným ľuďom, ak sa s nimi vedia stotožniť. Už menej prívetiví sú voči tým, o ktorých si myslia, že majú odlišný postoj k životu.

Sú ale Maďari natoľko odlišnou kultúrou od tej slovenskej, že je ťažké sa s nimi zosúladiť? „Tu sa dostávame k bodu, kde to začína byť komplikované,“ pokračuje Jonathan. „Nie som expert a nechcem to priveľmi zovšeobecniť. No ľudia si radi hľadajú nepriateľa, niekoho, koho môžu obviniť, obetného baránka. Sťažujú sa, ako ich Maďari utláčali, ako žili pod nadvládou komunizmu, ako mali vždy Česi navrch… Je tu akási potreba na niekoho to zvaliť. Nie je to ale bežné len pre Slovensko – mnohé iné krajiny cítia to nutkanie nájsť si spoločného nepriateľa. A na tom zakladajú svoje ideológie extrémistické strany, ktorých popularita narastá.

Nie je preto ničím prekvapivým, že Oxford Dictionaries vyhlásili za slovo roka 2016 tzv. „post-truth“. Podľa slovníka ide o prídavné meno, ktoré sa vzťahuje alebo odkazuje na také okolnosti, keď objektívna pravda nemá taký vplyv na formovanie verejnej mienky v porovnaní s tým, aký dopad majú emócie a osobné presvedčenie. To podľa Jonathana tiež len prispieva k extrémizmu: „Ľudia nechcú počuť fakty. Nezáleží im na tom, že Rómovia nedostávajú až toľko peňazí ako panuje všeobecné presvedčenie. Ľudia sú ovládaní emóciami a stále ich niekto presviedča o tom, že toto nie je ten štandard, ktorý si zaslúžia. Je to veľmi komplexná otázka a jednoduché riešenia neexistujú – práve tieto ľahké odpovede sú ale populárne, pretože pri nich ľudia nepotrebujú premýšľať.

(Foto: pixabay.com)
(Foto: pixabay.com)

O tom, ako sa ľudia nechajú ovplyvniť svojím presvedčením a konajú proti zdravému rozumu, nám povedala aj Erika: „Keď sme raz šli na diskotéku, opýtali sa ma, odkiaľ som, lebo mám prízvuk. Tak som povedala, že je to kvôli tomu, lebo som Maďarka. Oni sa tam začali rehotať a povedali tú magickú frázu ‚na Slovensku po slovensky‘. Ja som im len povedala, že aj doteraz som sa s vami rozprávala po slovensky, čiže neviem v čom je problém.

Erikinou najhlavnejšou myšlienkou a vlastne posolstvom pre ostatných ľudí je, aby sa najprv snažili spoznať človeka takého, aký je v skutočnosti, a až potom si vytvárali o ňom mienku. „Ak človeka nechceš spoznať, tak ho ani neodsudzuj. Teraz už poznám aj dobrých ľudí, ale na začiatku to bolo ťažké.“

Svoj názor na celú problematiku poskytol aj slovenský študent Dávid Lorko. „Nedáva najmenší zmysel nenávidieť niekoho za to, že jeho miesto narodenia je od môjho vzdialené o pár kilometrov viac a zhodou okolností ho naučili hovoriť inak. A preto bol okolnosťami nútený mať občiansky preukaz s iným štátnym znakom. Súďme ľudí viac podľa slov a činov a menej podľa vecí, ktoré nemali ako ovplyvniť a nevybrali si ich.“ Svojich spolužiakov, ktorí nemajú rovnakú národnosť ako on, vníma takto: „Univerzity sú o myšlienkach a vedomostiach. Prečo by teda malo na jazyku záležať, ak sa im ich darí prezentovať, ‚zdieľať‘ ich a učiť sa ich? Hrdosť na niečo, o čo som sa nepričinil, je znakom toho, že asi nemám byť hrdý na nič iné… tak si svoj pocit menejcennosti potom vybíjam nenávisťou.“ Pripomeňme si ešte význam slova „universitas“ – toto latinské slovo označuje „celok, spoločenstvo, svet“. Kam zmizla myšlienka spoločenstva a súdržnosti?

A ako my, študenti univerzít, môžeme pomôcť k tomu, aby sa dnes nešírilo toľko nenávisti? Samozrejme, každý môže trošku prispieť. Povedzme, overovaním si faktov, ako napríklad, že pojmy národ a národnosť neexistovali až do konca 19. storočia. Počiatky konceptualizácie nacionalizmu a národnej identity sú vystopované k nemeckým filozofom skorého 19. storočia. K takémuto prístupu zhromažďovania overených informácií pristupuje na svojich seminároch aj Jonathan: „Jedna vec, ktorú sa snažím so svojimi študentmi vždy robiť, je prinútiť ich rozmýšľať kriticky a získať akýsi – ako to vy pekne po slovensky voláte – nadhľad.“ Ako učiteľ má možnosť formovať mladých ľudí a v dnešnej dobe, keď máme obrovský prístup k informáciám, ako nikdy predtým, je dôležité na ne nezabúdať. „Nemali by sme byť tak ľahko ovplyvniteľní emóciami. Zamerajme sa na skutočné fakty, nielen na to, čo započujeme v televízii, v autobuse, alebo na to, o čom nás demagógovia chcú presvedčiť.

Názory v tomto článku sú len jednými z mnohých, existujú ďalšie. Myšlienka toho, aby sme viac nad udalosťami dneška uvažovali, je viac dlhou cestou než finálnym pretrhnutím cieľovej pásky. Trieďme preto informácie, ktoré sa k nám dostávajú, zapnime kritické myslenie, myslime logicky. Potom nám možno konečne prestane záležať na nepodstatných rozdieloch, ktoré vlastne jestvujú len v našej mysli.

Viktória Koósová

Študentka slovenského a anglického jazyka a literatúry. Náruživá nádejná lingvistka, ktorá miluje dlhé cesty; nenechá si ujsť žiadne zaujímavé kultúrne podujatie, kde nepohrdne šálkou kvalitnej kávy či čaju. Často premýšľa a spieva; jej hlas vám môže byť známy z Rádia PaF, kde s láskou pôsobila na viacerých postoch. Vo voľnom čase relatívne veľa číta a rada sa vzdeláva v rôznych oblastiach. Jej snom je naučiť sa čo najviac cudzích jazykov; ako správny fanúšik Harryho Pottera spoznať svojho Patronusa - a byť lepším človekom. Jej špecialitou je používanie množstva nezvyčajnej interpunkcie. Pôsobí ako redaktorka aj v Magazíne PoP-Cult a spolupracuje s internetovou televíziou Netflix.

Komentovať

Komentovať

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *