Kultúra

Diablica s hlasom anjela

Jej hudbe nechýba tá pravá rocková energia (Foto: tarjaturunen.com)
Jej hudbe nechýba tá pravá rocková energia (Foto: tarjaturunen.com)

Pre fínsku speváčku Tarju Turunen bol rok 2016 mimoriadne plodný. Svojich fanúšikov po minuloročnom klasickom počine Ave Maria – En Plein Air, kde naspievala 12 verzií piesne Ave Maria, potešila hneď dvoma – už rockovými – albumami. Popritom stihla rozbehnúť aj európske turné The Shadow Shows, v ktorom nás, žiaľ, ako to u veľkých hviezd býva, obíde. Fanúšikovia ju však môžu vidieť u našich českých susedov, kde sa predstaví až dvakrát, a to v Prahe a v Zlíne.

Tarja svojím v poradí štvrtým štúdiovým albumom poriadne zaskočila hudobných kritikov, ale aj svojich skalných fanúšikov. Z jej predchádzajúcich albumov bolo zrejmé, že váha a nevie, ktorou cestou sa vybrať. Stále balansovala na hranici klasickej hudby a rocku, pokúšala sa tieto dva odlišné svety tak či onak kombinovať a stálo ju to aj zopár nevydarených pokusov. Ale víťazstvá nie sú bez obetí a nový album The Shadow Self dokazuje, že vyzrela v pravú rockovú kráľovnú, ktorá však nezabúda na svoje vzdelanie opernej speváčky.

Cover albumu The Shadow Self. Už žiadne farby ako pri minulom albume Colours in the Dark (Foto: tarjaturunen.com)
Cover albumu The Shadow Self. Už žiadne farby ako pri minulom albume Colours in the Dark (Foto: tarjaturunen.com)

Album The Shadow Self zožal len tú najlepšiu kritiku; napríklad český hudobný portál musicserver.cz ho označil za vrchol celej jej sólovej kariéry. To už je na môj vkus prisilná káva, lebo to, že Tarja nahrala skvelý album, neznamená, že nemôže nahrať ešte lepší. Vždy je čo zlepšovať, aj keď na tomto albume je len málo vecí, ktoré by sa Tarji ako speváčke a skladateľke dali vytknúť. Najnepochopiteľnejšou vecou pre mňa zostáva „recyklácia“ starých skladieb, teda v prípade albumu The Shadow Self nie až takých starých, veď épéčko The Brightest Void z júna tohto roka majú fanúšikovia ešte v živej pamäti. Ide konkrétne o skladby No Bitter EndEagle Eye. Fajn, sú možno v inej úprave, ale aj tak popri čerstvých a nových nahrávkach pôsobia tak trocha ošúchane. Možno by bolo dobré s ich vydaním trošku počkať, aspoň dovtedy, kým na nich fanúšikovia zabudnú. 🙂

Páči sa mi šablónovitosť Tarjiných albumov. Slovo šablóna síce môže evokovať nudu a minimálny pokrok, v tomto prípade to však znamená iba to, že fanúšik približne vie, čo na novom albume určite nájde, a aj tak ho to vždy prekvapí. Napríklad, prvá skladba na albume je vždy singel, medzi vlastnými piesňami vždy nájdeme cover a záverečná skladba je zároveň aj najdlhšou, pričom mám pocit, že jej minutáž sa z albumu na album predlžuje. Už to nie sú obyčajné skladby, sú to doslova „suity“. V tomto prípade záverečná skladba s názvom Too Many a dĺžkou úctyhodných skoro 13 minút (na Tarju slušné!) pôsobí popri ostatných skladbách ako ich „väčšia sestra“. Prvé minúty sú obyčajné, zaujímavé je však to, čo sa začne odohrávať približne v polovici skladby. Hudobný sprievod sa pomaly stráca, stišuje, až Tarja spieva iba sólo. A potom nastane ticho. Áno, úplne ticho. Myslíte si, že už je koniec, a skontrolujete prehrávač, ktorý však hovorí, že skladba ešte stále trvá. Približne v 11. minúte príde šok a z rádia sa na vás začnú valiť tvrdé metalové riffy. Ale to ešte nie je všetko. Metal prejde plynulo do akéhosi podivného žánru (house či disco, neviem, neholdujem tejto hudbe) a vtedy začnete mať pocit, že sa váš prehrávač už totálne pokazil. Ale nie, skladba už končí a s ňou aj celý album. Z môjho pohľadu je Too Many asi tá najpodivuhodnejšia skladba, akú Tarja kedy nahrala. To však neznamená, že je zlá.

Nečakaným bol aj výber coveru. Tentoraz Tarja tak trocha prekvapivo siahla po skladbe Supremacy od britskej kapely Muse. Je to výborná skladba, ktorá sa však majstrovským dielom stala až pod Tarjinou taktovkou. O tom, že na tomto albume ukázala fínska sopranistka svoju rockovú tvár, svedčia aj piesne Demons In You (kde jej s vokálnymi linkami vypomohla speváčka Arch Enemy Alissa White Gluz), melodická Calling From The Wild či klavírna Undertaker.

Na albume The Shadow Self Tarja ukázala svoju rockovú tvár (Foto: tarjaturunen.com)
Na albume The Shadow Self Tarja ukázala svoju rockovú tvár (Foto: tarjaturunen.com)

Tú jemnejšiu a pokojnejšiu časť albumu tvoria piesne ako Diva (fakt vydarený kúsok, no nepripomína vám to najnovšie albumy od jej bývalých kolegov z Nightwish?) alebo jemná rozprávková pieseň s akustickou gitarou a Tarjiným éterickým vokálom The Living End. Mimochodom, na tvorbu Tuomasa Holopainena z Nightwish sa ponáša aj pieseň s orientálnymi prvkami Love To Hate. Tarja sa nikdy nesnažila opakovať či nebodaj kopírovať svojich nightwisháckych „kamošov“, no takýto drobný „influence“ ich tvorbou mi vôbec nevadí.

Tarja po odchode z legendárnej kapely Nightwish, v ktorej začínala, rozhodne neupadla „do tieňa zabudnutia“ a albumom The Shadow Self dokázala, že patrí k tým najlepším vo svojom žánri. Možno to nie je vrchol jej kariéry (verím, že ten ešte len príde), ale je to rozhodne to najlepšie, čo za celú dobu jej sólovej kariéry nahrala. Je to také príjemné „počúvaníčko“, ktorému nechýba energia a rozhodne zasýti nejednu hladnú rockovú dušičku bažiacu po dobrej hudbe. Nech sa dobre počúva! 🙂

Janka Grušková

Študentka mediálnych štúdií, milovníčka rockovej hudby a dobrých kníh. Vášnivá fotografka, ktorej snom je odísť na sever Európy a stať sa spisovateľkou. Vo voľnom čase rada vymýšľa nové recepty a pečie, taktiež sa venuje hand made tvorbe.

Komentovať

Komentovať

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *