Rozhovory

Človek dekanom, dekan človekom

Kto by si dekana najväčšej fakulty predstavil takto? (Foto: archív VG)
Kto by si dekana najväčšej fakulty predstavil takto? (Foto: archív VG)

Občas sa tomu ťažko verí, ale každý človek, nech je na akomkoľvek poste, v akejkoľvek funkcii, sa kedysi hrával ako dieťa, mal spolužiakov na základnej škole, zažil neopakovateľné chvíle na potulkách okolím (dokonca aj počas školopovinných rokov) alebo hľadal jednoduché spôsoby, ktorými zvládne prípravu na skúšku rýchlo a samotnú skúšku ľahko. Jedným z nich je aj dekan Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove – Vasil Gluchman.

Urobiť rozhovor s dekanom fakulty. Akási neviditeľná entita, o ktorej sa na prednáškach pedagógovia často zmienia, no zostáva pre študentov skrytá. Fotografiu dekana v talári sediaceho v kresle svojej pracovne nájdete na stránke univerzity, ale to ešte neznamená, že ho poznáte. Na tomto mieste by som možno mal napísať, ako odvážne som vchádzal do pracovne svojho partnera pri tomto rozhovore, ako ľahko som vytvoril zaujímavé otázky (v skutočnosti to bola práca celej redakcie Unipo Press), ako stopercentne som bol pripravený. Nebol som. Povedal som si, že to bude zaujímavý rozhovor so zaujímavým človekom. A viete čo? Bol.

A viete si predstaviť, že kedysi nejestvoval študentský časopis?

Kde začať? Čo zaujíma redakciu mladého časopisu? Nuž, ako to napríklad vyzeralo s médiami počas štúdia na vysokej škole z čias Vasila Gluchmana. „Bolo to vlastne dosť dávno, na prelome 70. a 80. rokov, keď som študoval na vtedajšej Filozofickej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika. Ak si dobre spomínam na toto obdobie, veď je to už viac ako tridsať rokov, žiaden takýto časopis neexistoval, študentský už vôbec nie. Možno nejaký univerzitný spravodajský občasník áno, ale ako študent som sa veľmi o takéto univerzitné veci nezaujímal. Zvlášť ak si uvedomíme, že univerzita mala rektorát v Košiciach (v Prešove boli alokované len dve fakulty – filozofická a pedagogická – pozn. red.), tak sme boli stále akosi mimo hlavného diania na univerzite. Boli sme skôr ako nejaká komunita sama osebe. Dokonca aj samotná fakulta bola rozdelená na menšie celky, takže sme sa občas ani len študenti jednej fakulty medzi sebou nestretávali a neinformovali, nanajvýš na internátoch.“ K tomuto dodal Vasil Gluchman zopár detailov o vtedajšom usporiadaní internátov. Striktné rozdelenie na chlapčenskú a dievčenskú časť, ani presne vymedzený čas oficiálnych návštev internátnych izieb (od 18.00 do 20.00) neodradil niektorých študentov, aby tieto pravidlá porušili lezením po hromozvode alebo prechodom cez asi len tridsaťcentimetrovú medzeru pod mrežami oddeľujúcimi internáty.

Kto inšpiroval budúceho dekana najvýraznejšie?

Vasil Gluchman sa ako učiteľ snaží študentov motivovať kriticky myslieť (Foto: archív VG)
Vasil Gluchman sa ako učiteľ snaží študentov motivovať kriticky myslieť (Foto: archív VG)

Univerzitné roky sú o autoritách, okrem iného. Nie v tom zlom zmysle slova, práve naopak. Prídu ľudia, ktorí zanechajú na študentoch najvýraznejšiu stopu. Asi je to tým, že vysokoškolský študent sa už necháva ochotnejšie poznačiť. Logicky nasledovala otázka na takúto autoritu v študentskom živote Vasila Gluchmana. Kto inšpiroval budúceho dekana najvýraznejšie? „Najviac si spomínam na osobu, ktorá je aj v súčasnosti mediálne známa, a to na pána doktora Mariána Leška. Ja som bol jedným z jeho posledných študentov. Inšpiroval ma najmä jeho zaujímavý spôsob učenia. Aj ja sa snažím tento spôsob praktizovať. Snažím sa vyhnúť klasickému monológu učiteľa, hoci u študentov je tento monológ celkom obľúbený. Na skúške je potom ľahké obhájiť, čo bolo a čo nebolo povedané na prednáškach. Môj spôsob učenia, ktorý som prebral od doktora Leška, je o motivovaní študentov kriticky pristupovať k riešeniu problémov spoločenského, politického, ale aj historického charakteru. Nedržím sa striktne štruktúry hodiny. Študenti vedia písať aj čítať, ak to nezabudli od základnej školy, preto si dokážu teoretické pozadie naštudovať aj samostatne z kníh. Potom ostáva priestor na riešenie otázok, ktoré súvisia s danou problematikou. Mne ide najmä o to, čo vlastne študenti pochopili alebo nepochopili v kontexte preberanej témy. Nie vždy je takáto forma výučby praktizovateľná. U prvákov, ktorí majú návyky zo stredných škôl čerstvo v pamäti, je nemožné očakávať plnohodnotné odpovede. Občas je to aj problém aktivizácie študentov. Je im ľahšie prečítať odpoveď z knihy alebo ešte lepšie z niekoľkokrát recyklovaných poznámok, kde sú už aj mená rôznym spôsobom skomolené, ako kriticky hodnotiť fakty a názory. K ďalším inšpirátorom patrí profesorka Sisáková z Inštitútu filozofie alebo prof. Sošková z Inštitútu estetiky a umeleckej kultúry.“

Raz budem dekanom!

Predstavoval si dekan, že raz bude dekanom? Alebo učiteľom? Mnohí snívame najprv o zaujímavých, potom o dobre hodnotených a neskôr o akýchkoľvek, len nie aktuálnych zamestnaniach, takže otázka o vysnívanom povolaní sem určite patrí. „V deviatom ročníku základnej školy som tápal. Bavili ma humanitné vedy ako dejepis, slovenská literatúra, ale aj ruská literatúra. Ako to už na tamto obdobie bývalo, zavážil hlas rodičov. Dostať sa na vysokú školu, kde sa vtedy bralo asi 10 až 15 % uchádzačov, bolo luxusom. Nechal som sa ovplyvniť otázkou rodičov, čo ak ťa po gymnáziu nevezmú na vysokú školu? Nechal som sa teda inšpirovať kamarátmi a išiel som na strojnícku priemyslovku. Tam som zistil, že technika nie je to, čo chcem v živote robiť, hoci som zmaturoval s vyznamenaním. V rámci predmetov na strojníckej priemyslovke ma zaujímali najviac dejiny. To sa samostatne vtedy na tejto univerzite študovať nedalo, len napríklad v kombinácii s učiteľstvom. Keďže ma zaujímala história a aj filozofia, no taká kombinácia vtedy nebola, tak som si podal prihlášku na alternatívu, ktorá prichádzala do úvahy na vtedajšej FF UPJŠ v Prešove, a to bol vedecký ateizmus. O učiteľskom povolaní som počas štúdia nepremýšľal, až pred jeho koncom mi vedenie katedry, vďaka mojim výsledkom, červenému diplomu a cene ministra školstva, ponúklo možnosť zostať na škole. Nikdy som nemal predstavu, že raz budem až dekanom fakulty. Prišla reálna potreba na fakulte a na katedre filozofie po roku 1989, keďže sa postupne poposúvali funkcie vedúceho katedry, riaditeľa inštitútu a dekana fakulty. Inštitút filozofie a etiky patril k špičke na fakulte, a aj preto ma mnohí ako riaditeľa úspešného inštitútu oslovili, aby som sa uchádzal o funkciu dekana. Možno aby sa niektoré fungujúce veci z nášho inštitútu preniesli na fakultu. Nerobil som to preto, aby som si do životopisu mohol napísať, že som bol dekanom, ani kvôli môjmu portrétu v zasadačke dekana. Išlo mi skôr o pozdvihnutie fakulty, pretože som občas mal pocit, že vedenie nefungovalo, najmä čo sa týka rovnakého hodnotenia inštitútov výkonných aj menej výkonných. Podobne aj finančné problémy fakulty, dá sa povedať, že až prezamestnanosť. Mnohí ľudia boli na fakulte len akosi zo zotrvačnosti. Preto som mal pocit, že je potrebné zmeniť tento systém. Nechcel som len frflať, ale chcel som ísť do toho a zmeniť všetko, s čím som bol ako riaditeľ inštitútu nespokojný. Myslím si, že sa to v spolupráci s kolégiom dekana (riaditelia inštitútov fakulty – pozn. red.) a ďalšími kolegami aj podarilo. To potvrdili aj nedávne výsledky akreditácie, pretože sme boli hodnotení ako najlepšia fakulta spomedzi 22 humanitných fakúlt na Slovensku.“

Vasil Gluchman obľubuje knihy, ale aj prírodu (Foto: Prešovská univerzita)
Vasil Gluchman obľubuje knihy, ale aj prírodu (Foto: Prešovská univerzita)

Internátny život vs. predáška

Na čo zo svojich čias na univerzite (ešte ako študent) Vasil Gluchman spomína najradšej? Zasmial sa, pretože to spomenul niekoľkokrát. Na internátny život. Ten bol podľa neho kedysi oveľa bohatší, pretože dnes z mnohých úst počúva, že tu (na internátoch) počas víkendu „zdochol pes“. „Všetci utekajú domov. Okrem bratislavskej bola prešovská Filozofická fakulta jediná na Slovensku, tak sme mali spolužiakov z celého Slovenska. Od piatka do nedele bolo mnoho priestoru na zábavu. Napríklad sme často počúvali aj Internátne rozhlasové štúdio. Boli veľmi dobrí, už vtedy mali živé vysielanie, diskusie, moderované vstupy a dobrú muziku. Rád spomínam na internátny život. Niežeby škola nebola zaujímavá, len bola často stereotypná.“

Poďme na voľný čas. Koho nezaujíma, čo taký dekan môže robiť počas voľna? Aké má záľuby? Vasil Gluchman podotkol, že práca učiteľa (zvlášť na vysokej škole) nie je len o odučení hodín v škole a potom už len voľno. „Záleží na počasí. Rád cestujem, aj po Slovensku. Rád aj čítam, ak zostane voľný čas. Obohacuje ma to aj odborne, pretože si vyberám literatúru, ktorá má čo povedať o ľuďoch a o dobe, v ktorej žili. Vnímam takto dobovú morálku. V dielach, ako je Balzacova Ľudská komédia, je mnoho materiálu na skúmanie morálky a etiky. Ale aj Charles Dickens, Fiodor Dostojevskij či Martin Kukučín dobre reflektujú dobu, o ktorej píšu. Okrem toho rád fotím. Najmä prírodu, rád si všímam rôzne netypické úkazy, stromy či rastliny, ktoré zvládnu existovať aj na miestach, kde na to nie sú ideálne podmienky. Akoby sa pobili o život na tejto Zemi.“

V čom je dnešný študent iný?

Kluby, bary, kaviarne. Pre mnoho vysokoškolákov neoddeliteľná súčasť štúdia na vysokej škole. Dokonca sa o nás hovorí ako o kaviarenskej generácii. Väčšinou s negatívnym postojom. Boli vtedajšie časy iné? Kam chodil Vasil Gluchman ako študent pomedzi prednášky a semináre? Neboli to žiadne bary, ani kaviarne. Bola to reštaurácia na Hlavnej ulici, kde si študent Vasil Gluchman dával údené kolienko, ktoré nazval „študentskou lahôdkou“. „K tomu sme si dali nejaké víno alebo pivo. Tam sme trávili čas.“ Veľkým prekvapením tohto rozhovoru bolo priznanie, že v tejto reštaurácii absolvoval súčasný dekan FF niekoľkokrát aj seminár s vyučujúcim. 🙂

Pri toľkých spomienkach na bývalé časy je dobré zhodnotiť zmeny, ktoré nastali. V čom sú dnešné študentské časy iné od minulých? „Najpozitívnejšia zmena je v možnostiach, ktoré študenti dnes majú. Prístup k literatúre, cestovanie, internet. Dnes sa dá kniha objednať z ktoréhokoľvek kúta sveta. Keď som v roku 1994 bol v USA a zažil som prelinkovanie knižníc v štáte Ohio, bol som ohromený. Do troch dní som mal knihu na stole z ktorejkoľvek z týchto knižníc. Dnes je to už samozrejmosť pre kohokoľvek.“ Vasil Gluchman zároveň dodáva, že pretlak týchto možností mladú generáciu akoby deprimoval. ­„Chýba im chuť, túžba pobiť sa o miesto na tejto Zemi. Mnohým akoby len stačilo to, že sa dostali na vysokú školu. Zisk magisterského diplomu mnohí považujú za absolútny vrchol. Nenapĺňame ani kvóty na Erasmus a pritom možnosti tu sú.“ Tradičná, pre mnohých mladých už otravná odpoveď, no jej frekvencia naznačuje jej pravdivosť.

Príjemný partner v rozhovore a inšpirujúci učiteľ v jednom (Foto: archív VG)
Príjemný partner v rozhovore a inšpirujúci učiteľ v jednom (Foto: archív VG)

Jednou z posledných otázok tohto rozhovoru bola otázka o zlozvykoch študenta, ktorý sa neskôr stane učiteľom a prijme aj funkciu dekana fakulty. „Nikto nie je dokonalý. Ani ja nie som. Snažil som sa pristupovať k štúdiu zodpovedne. Po nástupe na vysokú školu som sa musel vyrovnať spolužiakom z gymnázií. Ale mal som aj slabé chvíľky, ulieval som sa aj z hodín, nebudem zo seba robiť superhrdinu. Boli aj predmety, ktoré som nemal rád a tým som sa venoval možno povrchnejšie, ale splnil som svoje povinnosti. Musel som napríklad opakovať skúšku z vojenskej prípravy, také sme mali, a prvý pokus vyšiel na trojku.“ Pýtal som sa aj na recept na prípravu na skúšky, ale žiaden takýto recept neexistuje (alebo je tajomstvom šéfkuchára). Systematická a svedomitá príprava na skúšky bola pre budúceho dekana symbolom úspechu. Snáď kopírovanie prinesie podobný úspech. 🙂

Na záver už len odkaz Vasila Gluchmana celej redakcii Unipo Press: „Túžba pobiť sa o svoje miesto na tejto Zemi. Jedno z mojich životných hesiel je z Balzacovej knihy: ‚Ak tu chceme byť, musíme sa biť‛. A druhým výrokom je výrok astronóma Tycho de Brahe: ‚Non videri sed esse. – Nie zdať sa, ale byť.‛ (neskôr sa toto heslo stalo rodovým heslom Andrássyovcov – pozn. red.). Aby boli tým, kým chcú byť.“

Čo na záver? Veľká vďaka za váš čas, pán dekan. Bol to príjemný rozhovor, bolo to príjemné čítanie? 🙂 Nabudúce ďalší rozhovor s niekým ďalším z univerzity.

Pavol Kušnír

Hrdý geek. Milovník komiksového média, spoločenských hier, literatúry, filmov, seriálov a dostatku voľného času na všetko spomenuté :-). Študent mediálnych štúdií, ktorého najväčšou zábavou je jeho práca a jeho prácou je veľa zábavy. Zakladateľ webového magazínu o popkultúre, ktorého najväčším snom je vytvorenie vlastného komiksu a napísanie i natočenie seriálu.

Komentovať

Komentovať

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *